Vybuduj si svoju krajinu

Autor: Jozef Dzuriš | 15.3.2012 o 14:45 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  90x

Južný Sudán vznikol 9. júla 2011, asi pred pol rokom. Pred tým prešiel turbulentným vývojom a niekoľkými občianskymi vojnami. Patrí medzi najchudobnejšie štáty sveta. Nie je však mojím zámerom na tomto mieste citovať Wikipédiu, lebo fakty v nej uvedené si môžete prečítať sami.

Keď sa na Slovensku rozpráva, že ak by sme začínali na zelenej lúke, tak niektoré reformy by sme robili úplne ináč a lepšie. Tak mi pri čítaní článku o Južnom Sudáne napadlo, že táto krajina v podstate začína na zelenej lúke. Poďme sa preto zahrať na Salvu Kiira Mayardita, prezidenta Južného Sudánu. Poďme si zafilozofovať, že ako by sme to robili my. Tu je moje riešenie (aspoň teoretické).

Stav Južného Sudánu, ktorého ste prezidentom, je zlý, ba priam až katastrofický. Vaše obyvateľstvo je rôznorodé a tvoria ho desiatky rozličných kmeňov. Najrozšírenejšími náboženstvami sú kresťanstvo a animizmus. Najrozšírenejším jazykom je džúbska arabčina, no ani tou nehovoria všetci občania (celkovo sa na vašom území hovorí 134 jazykmi). Štátna správa a školstvo používa ako jazyk angličtinu (ako pozostatok kolonizačných čias).

Najcennejším prírodným zdrojom na vašom území je ropa. Pričom polovicu z produkcie tohto čierneho zlata musíte povinne na základe mierových zmlúv dávať Severnému Sudánu (jediné potrubie s ropou ide cez ich územie). Predaj ropy tvorí až 98% príjmu vášho štátu. Z toho vyplýva, že výber daní bude silne problematický a náklady na neho teoreticky môžu prevyšovať výnosy. Ďalšie prírodné zdroje, ktoré máte na území sú zásoby železnej rudy, chrómu, zinku, striebra a iných rúd. Tieto kovy sú málo využívané, lebo nemáte potrebné technológie, aby ste ich vyťažili.

Poľnohospodárstvo je prevažujúca zložka vášho hospodárstva a vašou výhodou je, že vaša pôda je úrodná a kvalitná. Potravín však vypestujete tak akurát na vlastnú spotrebu krajiny. Infraštruktúra štátu prakticky neexistuje. Nemáte asfaltové cesty(len 60 km asfaltových ciest). Železničná trať má len 236 kilometrov. Energie je málo (tá je získavaná z hydroelektrární). Zdravotníctvo je asi najhoršie na svete. Máte vysokú úmrtnosť malých detí a lekár je silne ohrozený druh. Niečo ako sociálny alebo dôchodkový systém je snom z inej galaxie. Gramotnosť dosahuje iba tridsať percent, vzdelanosť žien je na tom ešte horšie. Učiteľov je akútny nedostatok a školstvo ako také nefunguje. Základné školstvo zastrešujú prevažne humanitárne organizácie, stredné školstvo je nesplniteľná úloha a vysoké školstvo je opäť sen z inej galaxie.

Drvivú väčšinu tovarov musíte dovážať, lebo nemáte priemysel, ktorý by ich produkoval. Ste priamym prijímateľom zahraničnej humanitárnej pomoci, najmä z krajín ako Británia, USA, Nórsko a Holandsko. Na túto pomoc sa nemôžete úplne spoliehať, lebo váš severný sused si robí nároky na časť z nej. Inflácia je 8,6%, čo spôsobuje vysoké ceny potravín a benzínu. Aj keď ťažíte veľa ropy, tak nemáte priemysel, ktorý by ju spracoval, preto musíte benzín tiež dovážať. Po osamostatnení vytvorila vaša centrálna banka novú menu s názvom the South Sudanese Pound (Juhosudánska libra). Vaša nová mena je nedôveryhodná a nikto ju zo zahraničných dodávateľov nechce (chcú len doláre).

Políciu v krajine nemáte, máte len armádu skladajúcu sa prevažne z vojakov, ktorí bojovali v občianskych vojnách (deti pod 18 rokov boli z armády po získaní samostatnosti prepustené). A aby sme nezabudli obyvatelia vašej krajiny z nej hromadne utekajú do krajín okolo vášho štátu. Vaši susedia z toho nie sú nadšení a preto sa vaše vzťahy s nimi zhoršujú. Ako vnútrozemský štát si však zlé vzťahy dovoliť nemôžete. Bohužiaľ vaša armáda nemá dostatočné kapacity, aby pokryla celé hranice.

Ak ste sa dočítali až sem a zistili ste, že v takejto krajine by ste nielenže nechceli byť prezident ale ani v nej žiť, tak vedzte, že s vaším vzdelaním by ste boli jeden z najlepšie vzdelaných ľudí v krajine. V pohode by ste mohli byť prezident. Tiež ste mohli zistiť, že Slovensko na tom vlastne nie je až tak zle a oproti iným krajinám si žijeme celkom dobre.

A čo by som robil ja, kebyže som prezident Južného Sudánu? Ako prvé by som zaviedol trest smrti za korupciu a klientelizmus. Práve tento neduh môže veľmi rýchlo spôsobiť rozklad štátu. Korupcia a klientelizmus sú ako rakovina a preto treba ísť na nich brutálne. Ak by sa niekomu dokázalo, že takýto zločin spáchal, tak by bol obesený (alebo prípadne zastrelený, v Afrike veľa stromov nie je :-) ). V súvislosti s týmto treba mať aj kvalitné súdnictvo. Preto by som zo začiatku povolal nezávislých sudcov zo zahraničia v rámci misie OSN. Títo ľudia by najprv boli sudcami a neskôr by sami vychovávali sudcov a tak by vytvorili kvalitné a nezávislé súdnictvo.

Ako človek, ktorý nedôveruje nekrytej mene by som sa snažil kryť národnú menu zlatom, avšak v takých zlých podmienkach by to asi nebolo možné, lebo by som nemal za čo nakúpiť zlato. Všetky peniaze za ťažbu ropy by som totiž okamžite aspoň zo začiatku musel dať hneď na dovoz tovarov, takže by mi veľa asi nezostalo. Tiež by mi asi neprešlo, aby som kupoval zlato v čase, keď sú jeho ceny najvyššie. Keď už sme pri rope, tak tú by som si nechal v rukách. Áno, bolo by lepšie ju predať do súkromných rúk, lebo potom by sa lepšie rozvíjala, no ja by som mal s ňou iný plán. Nemohol by som ju predať, lebo by som ju musel držať kvôli dohode so Severným Sudánom a ako nástroj geopolitiky (zahraničné mocnosti by ma viac rešpektovali). Vďaka tomu, že by som si držal ropu, by som zaviedol skoro nulové dane (vybudovanie aspoň jednej rafinérie so zahraničným investorom, ktorý by priniesol technológie by bolo samozrejmosťou). Nechal by som len menšiu daň z nehnuteľnosti a DPH. Daň z príjmu by som zrušil (štátny aparát by som držal, čo najmenší, takže by som ho nemusel živiť daňami). A keďže by neboli dane, tak by som tiež nevytváral skoro žiaden sociálny systém. Hneď ako začnete s nejakými dávkami, tak sa vám to nabalí a už sa z toho neviete vymotať.

Keďže pôda je v krajine celkom vhodná, tak by som podporoval poľnohospodárstvo tak, že by som ľuďom prenajímal pôdu doslova za babku, ak by na nej pestovali potraviny. Za istý čas by si danú pôdu mohli nakoniec odkúpiť. Potravinová sebestačnosť nie je na zahodenie a je určite lepšie potraviny vyvážať než dovážať, preto by som sa snažil docieliť, aby krajina na vlastnú spotrebu vypestovala dostatok potravín a čo by zvýšilo, tak by mohla vyviezť. Exportovať potraviny by som sa snažil hlavne na trhy krajín, od ktorých prijímam humanitárnu pomoc (áno z dôvodu vypočítavosti, aby s ňou neprestali).

Vzdelávanie je v každej krajine asi najdôležitejšie, lebo vytvára pracovnú silu, ktorú bude krajina potrebovať. Ako prvé by som zaviedol povinnú angličtinu (deti sa doteraz učili v arabčine, ktorej veľmi nerozumeli) a tlačil by som ju aj ako primárny úradný jazyk (áno, opäť obyčajná vypočítavosť). Keďže je to medzinárodný jazyk, tak by bola vďaka tomu naša krajina otvorená svetu. Pri základnom školstve by som sa snažil maximálne spolupracovať s humanitárnymi organizáciami. Podporoval by som ich nech učia, čo môžu, pre mňa by to bola úspora. V takýchto prípadoch väčšinou stačí neklásť prekážky a skôr či neskôr sa nejaká sieť škôl vytvorí. Stredné školy by som tvoril v nadväznosti na priemysel. Netrebalo by nám predsa, aby ľudia študovali to, kde by nenašli uplatnenie. Stredné školy by priamo spolupracovali s priemyselnými firmami a tie by ich naučili, čo by potrebovali. Stále by to bolo pre nich finančne výhodné, lebo mzdy v krajine nie sú veľmi vysoké. Na vysoké školstvo by som sa minimálne prvých 20-30 rokov vykašľal, lebo by tam aj tak nemal kto študovať. Tým najšikovnejším s ktorými by som rátal do štátneho aparátu ako odborníkmi, by som ponúkol štipendium na zahraničnej škole. To by si potom odpracovali v štátnej službe.

Priemysel ako taký je dôležitá súčasť hospodárstva, no ak nemáte ľudí, ktorý v ňom vedia pracovať tak je vám vlastne na nič. Preto by som sa v priemysle zameral hlavne na ťažbu a vývoz drahých kovov. Samozrejme nerobil by som to ja ako štát, ale v medzinárodnom tendri by som na každú fabriku vybral vhodného investora (priniesol by technológie a odbyt) a nechal ho ťažiť za podiel na zisku. Časom, ak by dospela vzdelanejšia generácia by som rozvíjal aj ďalší priemysel, určite nie hneď. Energetická náročnosť priemyslu by stúpala a to je príležitosť pre rozvoj energetiky. Ak by sa mi nepodarilo primárne rozvíjať alternatívne zdroje energie, tak by som to uhral na starú dobrú jadrovú energiu (hold smola, malý štát si nemôže vyberať).

Na medzinárodnej scéne by som sa snažil spolupracovať najviac s krajinami, ktoré mi posielajú humanitárnu pomoc. So susedmi by som sa snažil, čo najviac ekonomicky prepojiť, aby som si ich na seba naviazal a nemali dôvod ma vojensky napadnúť. Veci ako náboženstvo, polícia a zdravotníctvo by som riešil a financoval skoro minimálne. Namiesto polície by som použil armádu, lebo vycvičiť kvalitných policajtov chvíľu trvá. Áno je tam riziko vojenského prevratu a preto by bolo potrebné dať armáde pocit, že si ju cením a získať si ju na svoju stranu. Zo začiatku aj na úkor polície. Cirkev ako takú by som neriešil vôbec, nechal by som to plne na občanov, že kde sa rozhodnú zapojiť. Zo štátnej kasy by nedostali nič. Bohužiaľ aj zdravotníctvo by som nemohol podporovať, lebo by som na to nemal lekárov. Preto by som sa v tejto oblasti spoliehal hlavne na humanitárnu pomoc a lekárov z iných krajín. Až keď by som získal vyštudovaných lekárov (viď vyššie systém štipendií pre najchytrejších), tak až potom by som začal aktívnejšie podporovať zdravotníctvo. Opäť by som sa snažil neklásť prekážky a bez problémov by som dovolil zakladať aj súkromné nemocnice.

A na záver to najdôležitejšie. Ako najzákladnejšiu myšlienku by som prijať to, že sa nesmiem za žiadnu cenu zadlžovať. Proste by som skákal, len tak vysoko, ako si môžem dovoliť. Akonáhle si štát v takto katastrofickom stave začne požičiavať od zahraničia, tak to nemá konca. Občania si rýchlo začnú zvykať na falošnú vysokú životnú úroveň a začnú žiadať viac.

Najviac úsilia by som sa snažil venovať zlepšovaniu infraštruktúry, čiže stavaniu ciest a železničnej siete. V medzinárodnom tendri by som si našiel investora, ktorý by mi to pomohol postaviť. On by doviedol odborníkov a technológie a Južný Sudán by dodal surovú pracovnú silu. Financoval by som to z peňazí za ropu a keďže tých by nikdy nebolo veľa tak by som najviac staval tie cesty, kde by som mal priemysel a centra obchodu. Ak nemáme po čom prevážať tovar, tak ho nepredáme a nezarobíme. Zaujímavou myšlienkou by bolo nechať postaviť súkromných investorov cestu a následne za to vyberať mýto. Len mám pocit, že nie veľa investorov by s týmto súhlasilo. Ak by sa nejaký našiel, tak by som mu určite vyhovel.

Takto by vyzeral môj Južný Sudán. Čo by ste urobili rozdielne vy? Čo myslíte ako bude vyzerať skutočný Južný Sudán?

Čo som týmto článkom chcel povedať? Okrem toho, že som chcel ulahodiť mojej duši budovateľa a sociálneho inžiniera, som chcel poukázať, že my na Slovensku sme na tom ešte relatívne dobre. Tiež som chcel ukázať, že byť na čele štátu je dosť náročné, lebo človek rozhoduje o mnohých veciach, preto je najlepšie mať štátny aparát, čo najtenší a čo najviac vecí nechať na ľuďoch.

 

Tento článok bol publikovaný dňa 12.12.2011 na webe argument.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?