Čo znamená štátny bankrot

Autor: Jozef Dzuriš | 21.6.2013 o 16:34 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  104x

Armagedon, apokalypsa. Aj takýmito slovami sa dá popísať, čo nasleduje po tom, keď štát skrachuje. Vo svojej podstate má byť štátny bankrot posledným a nevyhnutným riešením. Je to následok rozšafnosti a nezodpovednosti politikov. Tí neboli schopní udržať na uzde svoje perverzné chúťky míňať cudzie peniaze. Štátny bankrot je tak stav, kedy dôvera v štát klesá na najnižšiu úroveň a prakticky demaskuje jeho skutočnú tvár.

Čo sa teda stane pri štátnom bankrote? Predstavte si to tak, že zrazu nikto nebude mať peniaze. V prvom rade to budú všetci, ktorí sú na štát priamo napojení. Čiže verejná správa, školstvo, zdravotníctvo, dôchodcovia a podobne. Ďalšou významnou zložkou, ktorú ovplyvňuje nedostatok peňazí na štátnom účte je bankový sektor. Bohužiaľ, štát nastavil podmienky tak, aby banky boli od neho totálne závislé. A to až natoľko, že do svojich banktorných a bonitných modelov väčšinou nezapočítavajú práve krach štátu. Štát totiž nastavil systém tak, že štátne obligácie sa považujú za najbezpečnejšie aktívum, kde nie je požadovaná žiadna zábezpeka proti riziku. Štát (rozumej politici) nastavil tento systém tak preto, aby si zlacnil svoje financovanie a mohol si lepšie požičať. No a čo robí s požičanými peniazmi, ktoré budú splácať občania, všetci vieme.

Najsmutnejšie je, že banky kvôli inflácií, ktorú vytvára štát (konkrétne centrálna banka tlačením peňazí) sa snažia držať čo najmenej hotovosti. Hotovosť je v podstate to, čo si my všetci držíme na bežných účtoch v bankách. No a tú banky ukladajú do štátnych obligácií, aby ju ochránili pred infláciou. Preto každý, kto drží peniaze na bežnom účte vlastne tiež investuje do štátneho dlhu. Politici, keď nastavovali tento systém, to mali vymyslené geniálne. Tým, že ovládnu menu, tak ovládnu banky a cez tie ovládnu peniaze ľudí. Tie sa potom ukladajú do štátnych dlhopisov, čo spôsobí lacnejšie financovanie pre štát a väčšie možnosti pre politikov ako minúť naše peniaze.

Problém nastáva pre politikov v prípade bankrotu (t.j. keď si neustriehnu svoje výdavky, ľudovo povedané to totálne dobabrú). Ak nemajú peniaze, tak dlhopisy zrazu stratia na cene a tak banky nemôžu vyplatiť peniaze ľuďom, čo zákonite spôsobí ich totálny krach. A keďže banky tvoria chrbticu ekonomiky (lebo transferujú peniaze od tých čo ich majú k tým čo ich potrebujú), tak sa chrbtica zlomí aj podnikom. V prvom rade preto, že aj tie majú svoje peniaze uložené v bankách a po ich krachu z nich nič neuvidia, lebo ich nemajú poistené štátom garantovaným fondom (aká to irónia, že?) na ochranu vkladov. V druhom rade podniky prídu o možnosť úverovania, preto nebudú rozbiehať nové projekty a budú utlmovať staré projekty. To spôsobí prepúšťanie a prepustení ľudia si toho menej kúpia, tak podniky ešte viac prepúšťajú. A špirála armagedonu sa nám roztáča.

Takže áno, štátny bankrot je pohroma a je to posledná nevyhnutná možnosť. Každý správny a zodpovedný minister financií by sa radšej obesil vo svojej pracovni, než by dovolil, aby štátne financie smerovali k tejto pohrome. Bohužiaľ, v Európe zodpovedných ministrov veľmi nemáme, lebo potom by drvivá väčšina súčasných európskych ministrov financií bola obesená vo svojich kanceláriách. Politici sa bankrotov boja hlavne preto, lebo by to ukázalo ich neschopnosť v najčistejšej podobe. A na druhý deň by ich už voliči vymenili.

Bolo teda správne zachrániť Grékov pred bankrotom? Nebolo. Prvým a najdôležitejším dôvodom bol precedens pre ostatné krajiny, ktorý sa týmto vytvoril. Ak vedia ostatné krajiny, že budú zachránené, tak nebudú mať motiváciu šetriť a robiť zásadné a ťažké rozhodnutia.

Ďalším dôvodom bolo, že v čase, keď malo Grécko skrachovať, tak bola väčšina ich dlhu v súkromných rukách a tak by za svoje zlé rozhodnutia niesli zodpovednosť tí, ktorí ich urobili. Teraz keď väčšinu tohto dlhu vlastníme my, tak to budeme práve my, kto bude niesť zodpovednosť za zlé rozhodnutia našich volených zástupcov.

Lepším riešením by bolo nechať Grécko skrachovať, lebo to bolo posledné efektívne riešenie, ktoré by ich problémy odstránilo. Áno bolo by to kruté a bolestivé, ale tak už to býva, keď sa naprávajú chyby z minulosti. Nezabúdajme, že to boli Gréci, kto zvolil tých politikov, ktorí sa nevedeli udržať na uzde. Napríklad tak súčasní mladí Gréci môžu nadávať hlavne na svojich rodičov a starých rodičov, že boli nezodpovední a prežrali ich budúcnosť (čo nás o chvíľu čaká aj na Slovensku).

Ak by Grécko skrachovalo, tak by bolo nútené začať hospodáriť efektívne t.j. zoškrtať všetky zbytočné výdavky, a začať používať peniaze na dôležité veci. A že by vtedy peniaze nemali? Nuž ak by skrachovali, tak by bolo logické im požičať (ale len toľko aby to boli schopní splatiť), lebo by to už bola doslova humanitárna pomoc. Gréci by si tak prešli dôkladnou očistou, schudobneli by na takú úroveň akú si môžu dovoliť. A my v Európe by sme nemuseli zachraňovať politikov, ktorí neboli schopní udržať svoje perverzné chúťky rozhadzovať naše peniaze na uzde. Nie, my (rozumej celá EÚ) sme sa rozhodli namiesto rýchleho strhnutia náplaste, ju pomaly odlepovať...

Článok bol publikovaný na webe blogovisko.sk dňa 3.2.2013.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?